Moja nová fototechnika.

Tento článok obsahom trochu odbočí od lietania, i keď do určitej miery s ním súvisí, pretože i to bolo jedným z faktorov, pre ktoré som sa rozhodol trochu zainvestovať.

O čo ide? O nový foťák. Vlastne skôr fotokameru. Ten môj starý kompakt s 3,2 Mpx mi prestal stačiť jak kvalitou výstupu, tak i obsluhou.  Okrem toho posledný polrok vo mne vyburcoval nevídané chute zaznamenávať udalosti vo svete trochu kreatívnejšie. Stanovil som si určitú finančnú hranicu a začal som sa rozhliadať v sfére pre mňa nie veľmi známej. Pobehal som všetky možné fóra, čítal rezenzie, i do teórie som trochu zabrdol, až napokon som zistil, že zvolená peňažná hranica nestačí. Začal som lacnejšími ultrazoomami, potom som na nejaký čas dokonca preskočil k zrkadlovkám, no pod vplyvom recenzíí sa kruh výberu začal pomaly uzatvárať, až to skončilo na Panasonicu GH-2. Od zrkadloviek menšieho a ľahšieho aparátiku no schopného robiť kvalitné snímky na úrovni lacnejších zrkadloviek a ešte lepšie videá. Po jeho dodaní sme sa spoločne trápili asi štyri dni aby som pochopil aspoň základy v práci takéhoto typu aparátu s obsluhou identickou so zrkadlovkami. Predchádzajúci plnoautomat – kompakt ma toho veľa nenaučil, takže bolo sa v čom vŕtať. Panasko je dobre a intuitívne riešený a všetko to nóvum som prijímal vcelku ľahko. Jediný problém bol čas. A ten mierne stresoval. Totiž blížil sa „Po zemi a vzduchom 2011“ a ja som ho práve tu už mienil používať. Istým „záchranným kolesom“ v prípade topenia sa v probléme bola pre mňa útecha, že aparát má malý červený gombík ktorým sa spúšťa do režimu plnoautomata s meniacimi sa režimami a dokonca aj scénami podľa okolností.  Ja som ho síce napokon nepoužíval, ale pri Lydke –fotografújúcej nefotografke - , ktrorú som viezol zo Svidníka do Hucína splnil svoju úlohu na jedničku.

S foťákom sme boli v podstate v kuse. Počiatočné obavy z toho, že ma bude nejako zaťažovať (teda hlavne počas letu) sa vytratili po prvých cvakoch. Bezva sa drží –hoci mám dlhšie prsty, na spúšť som triafal bez problémov, základná obsluha prebiehala jednou rukou a po zapnutí je prakticky okamžite naštartovaný. Na let som mal skoro vždy nastavený režim scenéria, ktorá uprednostňuje zaostrovanie na nekonečno ( fotiť môžem pochopiteľne len jednou rukou a na nastavovanie expozície nie je čas), no na zemi som „trénoval“ so všetkými možnými nastaveniami ako prioritra clony, času, plnomanuál, všetky možné farebné režimy a ich korekcie, rôzne formy zaostrovania.....

No a výsledky je možné čiastočne posúdiť v galérii PaV 2011. I napriek tomu, že boli mizerné podmienky plné oparu a faktu, že do galérie nemôžem nahrávať fotky v plnom rozlíšení - teda v plnej kvalite, je táto kdesi inde ako obrázky z predchádzajúcich lietačiek.

Za tých pár ďaľších dní, čo sme z preletu doma, pripudli ďaľšie skúsenosti, dokonca sme robili i testy s kamarátom – ortodoxným zrkadlovkárom a filmárom - ktorý bol značne prekvapený kvalitou výstupu – fotkami  a hlavne videom. Zo svojho rozhodnutia sa pre Panasonic GH-2 som  ozaj rád a teším sa na ďaľšie ešte nevzniknuté fotečky.